hey

Tieto posledne dni boli pre mna zas neznesitelne…najma po tych veceroch. Prisaham, nic normalne ….vazne…cely den si s nim pisem a zrazu dojde vecer..chcem ho vidiet...stale sa nanho pozerat a dojde mi do cesty Mata…tak strasne ma to trapi…neviem,ci ju chce…staci jediny pohlad na nu a ubija ma to…neznasam ten sprosty pocit. Bodaj by sa dalo vratit spat,to co k nemu citim….sak ja to v sebe uz neudrzim a raz to vsetko poviem a potom strasne budem lutovat…ja proste nechcem davit najavo nejake emocie…ale vcera som sa rozplakala…vazne…dva vecery za sebou som len plakala a plakala…zo zufalstva,ze neviem co dalej..vazne…neviem co bude dnes vecer vonku….neviem,ako sa cez to prenesiem cez skolsky rok…Neviem,ako ma vnima on…neviem,ci som prenho len kamaratka,ktoru si mozno aj trosku oblubil,alebo co,ale fakt je,ze nechapem tomu …Petra mi vravela,ze nemozem na to mysliet a dosnivat si to,co nie je momentalne realita,ze potom sa to nesplni a bude to len horsie….nesnazim sa v noci nanho mysliet….snazim sa rychlo zaspat…pocas dna si nic nepredstavujem…len hlupo cakam…a ani sama neviem na co….ci budem stastna…to neviem,pretoze sa to okolo mna furt miesa,raz je dobre a raz zle.Potrebujem ho,citim to tak….